11 mesiacov | 3 mesiace | 5 mesiacov | Nežiaduce účinky | Odmietnutie očkovania | Povinné očkovanie | Povinné vakcíny

Ľudmila Mušková: O otázkach, ktoré sa protivia ľudskému svedomiu, nemožno mlčať

Zamlčované tabu – očkovanie

Poslankyňa NR SR za HZDS-ĽS Ľudmila Mušková na marcovej parlamentnej schôdzi interpelovala ministra zdravotníctva vo veci povinného očkovania našich detí. O tejto problematike sme sa s ňou pozhovárali aj my.

Najnovšie ste vašu poslaneckú starostlivosť o deti a mládež v klube pre výchovu a vzdelávanie rozšírili i o starostlivosť o bábätká, a to konkrétne vo veci povinného očkovania.

Množstvo vecí prijímame automaticky bez toho, aby sme sa nad nimi vôbec zamýšľali. Keď však náhodou – či Božím riadením – dostaneme možnosť nahliadnuť niektorým z nich „pod kožu“, môžeme zažiť poriadny šok. Čosi také ma postihlo v súvislosti s povinným očkovaním detí.

Očkovanie sa predsa považuje za samozrejmosť, ktorá chráni zdravie našich ratolestí. Podrobujú sa mu všetky deti, žiadne vážne negatívne vedľajšie účinky sa nespomínajú. Niektorým z nich sa navyše dá predísť zakúpením šetrnejšej vakcíny – tak prečo hovoriť o šoku?

Áno, práve tak vyzerá napohľad príťažlivý obal tohto produktu. Jeho obsah, skrytý v injekčnej striekačke, však ostáva pre obyvateľstvo neznámym tabu. Väčšina z nás sa oň nezaujíma a aktuálnym sa stáva len pre rodičov malých detí. Keď matka v ordinácii detského lekára drží na rukách bezbranné bábätko, vo všetkom na ňu úplne odkázané, vtedy myslí na to, či ho injekcia nebude bolieť, či mu neopuchne nožička… Ale máloktorému rodičovi príde na um pomyslieť na to, či vakcína dieťatku vážne neuškodí. Túto starosť akoby už za nás odstránili lekári, virológovia a iní odborníci. Viete, mňa na celej veci zaráža najmä to, že aj na obyčajnom, povedzme, Medipyríne, je veľkými písmenami napísané „Informácia o použití, čítajte pozorne!“. Pritom ide o neškodný liek pre dospelých. Očkovacia látka sa podáva sotva narodeným detičkám ihlou priamo do tela a nik predtým nedá rodičom prečítať podobný príbalový leták.

A dozvedeli by sa z neho niečo závažné?

Neviem presne koľko informácií o vakcínach by sa takto zverejnilo a čo by ostalo utajené. No keď som sa začala zaoberať touto problematikou, zažívala som prekvapenie za prekvapením – a to v negatívnom zmysle. Najzávažnejšie sa týkajú povinného očkovania proti hepatitíde typu B. Keď sa jeho plošné zavedenie prerokovávalo v roku 1996 v NR SR, lekári z radov poslancov tomu zabránili. Argumentovali tým, že malé dieťa nemá možnosť sa touto chorobou nakaziť. Hepatitída typu B sa totiž prenáša iba krvou a intímnym stykom. Avšak keď v roku 1998 prešla kompetencia rozhodovania o povinnej vakcinácii z parlamentu na vládu, očkovanie proti hepatitíde B sa zaviedlo povinne celoplošne pre všetky deti. Zo zahraničnej tlače som sa dozvedela, že vakcína proti hepatitíde B je génovo manipulovaná a že dá sa len ťažko odhadnúť, čo môže spôsobiť v organizme. Tým skôr, že sa opakovane očkuje už niekoľkomesačným deťom, a to v prvom roku života trikrát. V spomínanom článku sa vakcína prirovnávala k atómovej bombe, ktorá je časom schopná rozvrátiť celý imunitný a genetický systém. V odborných časopisoch sa do súvislosti z vakcináciou proti hepatitíde B dávajú viaceré ochorenia. Napríklad sa spomína, že po zavedení tohoto očkovania na Novom Zélande v roku 1996 bol zistený 60%-ný nárast vzniku diabetes mellitus typu 1, čiže detskej cukrovky. Aj u nás v poslednom čase zaznamenávame podstatný nárast výskytu detskej cukrovky. Nebolo by seriózne preskúmať možnú súvislosť s týmto očkovaním?

Znie to poriadne hrozivo. Ako je možné, že tieto informácie ostávajú utajované, že lekári rodičov nevarujú? Prečo keď, napríklad, o génovo manipulovanej sóji či kukurici toľko diskutujeme, hovoríme o povinnosti značenia potravinárskych výrobkov, ktoré ich obsahujú, o tom, že bábätkám dávame priamo do tela génovo manipulovanú látku nevieme nič?

Téma očkovania je nepísané tabu. Akosi samozrejme sa predpokladá, že za rozhodnutiami stoja najerudovanejší odborníci Svetovej zdravotníckej organizácie, ktorým zdravie svetovej populácie leží na srdci. O vyjadrenia týchto odborníkov sa potom opierajú lekárske kapacity jednotlivých štátov a týmto špecialistom zase veria pediatri zúčastňujúci sa školení o očkovaniach. Kto by spochybnil celý načrtnutý pilier povinnej vakcinácie, spochybnil by nielen erudovanosť lekárov, lektorov, kvalifikovaných špecialistov, ale vlastne aj dobrý úmysel na najvyšších miestach. A to je tabu.

Začalo byť moderným spájanie viacerých očkovaní do jednej očkovacej dávky a spájanie viacerých očkovaní do jedného termínu. Aj mamičky radšej idú s dieťatkom na očkovanie raz, ako štyri-, či päťkrát. Neprináša to však aj riziká?

Samotní výrobcovia vakcín, teda niektorí z nich, už v roku 1996 upozornili, že kombinácia vakcín zvyšuje riziko postihnutia imunitného systému a vzniku autoimunitného ochorenia – teda stavu, keď organizmus začne bojovať sám proti sebe. Medzi takéto choroby patrí aj spomínaná detská cukrovka ale napríklad aj atopický ekzém a iné v dnešnej dobe hojne sa vyskytujúce ochorenia. Jeden z našich významných odborníkov v tomto odbore spochybnil vhodnosť používania rekombinovaných vakcín. Kumuláciu vakcín proti viacerým závažným chorobám do jedného očkovacieho séra komentoval nasledovne: „Viete, keď vás napadne jeden útočník a uštedrí vám poriadnu ranu, ešte sa dáko otrasiete, ale keď vás napadnú traja – štyria naraz, tak vás to zloží.“ Zastáva názor, že boj organizmu bábätka s očkovacími látkami vyčerpáva imunitnú obranyschopnosť nadobudnutú z materského mlieka. V súvislosti so vznikom komplikácií pri kumulovaní vakcín – v tomto prípade proti TBC a hepatitíde B – výbor Českej pneumologickej a ftizeologickej spoločnosti podal v roku 2002 návrh na zmenu očkovacieho kalendára, pričom žiadali posun prvej vakcinácie proti TBC na 7. až 12. mesiac veku dieťaťa. U nás sa táto dávka podáva vo 4. deň po narodení. Z internetových zdrojov som sa zas dozvedela, že niektoré choroby – napríklad autizmus – sa objavili až po spustení očkovacích programov a predtým nejestvovali. Taktiež som sa stretla so spornými názormi na očkovanie trojkombináciu proti záškrtu, čiernemu kašľu a tetanu v rannom veku. Nervový systém dieťaťa sa totiž vyvíja do druhého roku života a tieto očkovacie látky pôsobia práve na nervový systém a môžu do jeho vývoja negatívne zasiahnuť, pretože sa podávajú už niekoľko týždňov po narodení a tiež opakovane. Spektrum reakcií detského organizmu potom môže byť rôzne, počnúc hyperaktivitou až po epilepsiu. Počula som o konkrétnych prípadoch, rodičia si to však často do súvislosti s očkovaním nedávajú, pretože nevedia, že práve tieto poruchy môžu byť spôsobené vakcináciou. Avšak krajiny, ako napríklad Japonsko, dovoľujú očkovať deti práve až po 2. roku veku. Veď ani pes u nás nesmie byť očkovaný skôr ako po 6 mesiacoch. Navyše väčšina starých členských krajín EÚ má očkovanie nepovinné. Upozorňujem tiež, že v USA bolo v roku 1990 zriadené národné informačné vakcinačné centrum, kde sa povinne musia nahlásiť všetky negatívne reakcie na vakcíny. V zahraničí sa teda skúma, rozmýšľa a koná. A čo naši odborníci? Spia. Vzhľadom na všetky už dnes známe riziká, nebolo by azda načase vziať si príklad zo západných štátov či z Japonska, teda prehodnotiť povinnosť niektorých očkovaní a posunúť očkovania do neskoršieho veku? Veď prvá očkovacia látka sa podáva deťom už vo 4. deň po narodení. Teda v čase, keď rodičia ešte vôbec nezačínajú o téme očkovania rozmýšľať. Bábätko má vtedy i tak dosť roboty s tým, aby sa prispôsobilo na nové životné podmienky, a hneď mu uštedria poriadnu ranu…

Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že čerstvopečenú matku nenapadne spochybňovať povinné očkovanie. Keď som sa však po pár mesiacoch dostala k istým informáciám, čo viedlo k môjmu odmietnutiu niektorých očkovaní (aj keď, žiaľ, neskoro), nielenže som narazila na vlnu nepochopenia na všetkých frontoch, ale dozvedela som sa, že som týmto vlastne porušila zákon. Ženy v pôrodniciach iste budú mať strach odmietnuť dať povolenie zdravotníckemu personálu novorodenca zaočkovať, lebo ich to hneď vrhne do zlého svetla nezodpovednej matky. Podobne u pediatra. Čo sa teda dá v tejto veci vlastne robiť?

Máte pravdu, odmietnutím očkovania sa vystavujete riziku pokuty zo strany štátu a zazeraniu zo strany okolia. A čo sa dá v takto tabuizovanej veci robiť? Napríklad hovoriť o nej. Ale nie bez rizika. Istý odborník, ktorý raz verejne túto tému načal, si tým zničil kariéru. Sily spustené do pohybu búraním takéhoto tabu sú nesmierne – veď si uvedomme, že okrem iného, ide vo veci očkovania vo svetovom meradle o veľmi dobrý biznis pre niektoré firmy. Ale o otázkach, ktoré sa protivia ľudskému svedomiu, nemožno mlčať. Preto poskytujem tento rozhovor.

Zhovárala sa: Iva Vranská Rojková

Kultúra, 18.5.2005