Riziká povinného očkovania
Iva Vranská Rojková
Kto by nechcel mať zdravé dieťatko? Aj preto, ale tiež z u nás platiacej zákonnej povinnosti, nechávame naše deti očkovať proti rôznym chorobám, ktoré ich údajne ohrozujú. Vakcíny – cudzorodé látky – zavádzame už od prvých dní života bábätkám priamo do tela, do krvi obchádzajúc obvyklú imunitnú bariéru. Prvé očkovanie sa vykonáva už na 4. deň po narodení – ešte v pôrodnici, ďalšie nasledujú v 3. mesiaci… (Aj k psom sa u nás správame šetrnejšie – tých je dovolené očkovať až po 6. mesiaci života.) Málokto si pritom uvedomuje, akú enormnú záťaž pre detský organizmus, pre rozvíjajúci sa imunitný a nervový systém, tieto očkovania predstavujú. Na Slovensku ide o 22 očkovaní v prvom 1,5 roku života dieťaťa! Zahmlieva sa to kumuláciou očkovaní do jednej vakcíny a jedného očkovacieho termínu, ale faktom ostáva, že sa v týchto termínoch očkuje až 6 vakcín naraz, z čoho plynú zvýšené riziká. Napriek tomu privádzame naše deti k pediatrom na očkovanie. Máme strach, aby neochoreli. Práve preto nemecký špecialista na očkovanie Dr. med. Gerhard Buchwald, ktorý 35 rokov zostavoval svoju knihu „Očkovanie“ (z ktorej pramení väčšina faktov použitých v nasledujúcom texte pri ktorých nie je uvedený iný zdroj), jej dal podtitul „Obchod zo strachom“. Pravdou totiž je, že očkovanie je vynikajúci „kšeft“.
Celosvetové očkovacie kampane detí sú enormným zdrojom príjmov pre farmaceutické koncerny. Zarábajú na nich aj detskí lekári. Sú však obrovskou a zbytočnou záťažou pre zdravotnícke systémy jednotlivých štátov. Ale tiež obrovskou záťažou a veľkým zdravotným rizikom pre naše deti. Tohto nesmierneho rizika sa však nebojíme, pretože o ňom nič nevieme, keďže hovoriť o ňom je nepísaným tabu. Pritom „poškodenia zdravia našich detí, ktoré im hrozia z očkovania, sú oveľa vyššie ako riziká z hrozby chorôb, proti ktorým sú tieto očkovania namierené“ (Gerhard Buchwald). Najzávažnejším neznámym faktom totiž je, že ťažké infekčné choroby, proti ktorým sa očkuje, po druhej svetovej vojne zvyšovaním ekonomicko-sociálno-hygienického štandardu začali ustupovať, a to nezávisle na očkovacích kampaniach. Naopak, očkovanie znemožňuje tieto choroby vykynožiť, pretože neustále rozširuje medzi ľudí vírusy či baktérie, ktoré sú pôvodcami týchto chorôb a stáva sa pôvodcom prepuknutia chorôb, proti ktorým sa očkuje a iných nebezpečných ochorení.
Čo sa týka početnosti výskytu ochorení, proti ktorým sa očkuje, z nemeckých štatistík (z rokov 1985-95), použitých v knihe G. Buchwalda možno uviesť, že v Nemecku, kde očkovanie nie je povinné, ale zo strany štátu len odporúčané, sa ochorenia na
-
- záškrt vyskytujú v počte 1-9 prípadov ročne
- obrnu: 0-6 prípadov / rok
- tetanus: 4-16 prípadov / rok
a úmrtia na choroby v rovnakom období
-
- záškrt: 0-3 prípady / rok
- obrna: 3-8 prípadov / rok
- tetanus: 2-6 prípadov / rok
- osýpky: 1-7 prípadov / rok
- čierny kašeľ: 0-8 prípadov / rok
Ide teda o zanedbateľné počty ochorení, respektíve úmrtí. Navyše, s veľkou pravdepodobnosťou išlo vo všetkých prípadoch o osoby zaočkované proti predmetným chorobám. Ďalším neznámym a zamlčovaným faktom totiž je, že účinnosť očkovaní vôbec nie je preukázaná. Ak aj očkovanie poskytuje imunitu, tak len krátkodobú. Preverenie účinnosti očkovaní však dnes, keď už dané choroby takmer vymizli a takmer nie je možné sa nimi infikovať, je nerealizovateľné. Antigénovo – protilátková reakcia, ktorú školská medicína študentom predstavuje ako nezvratný fakt, je len teória. Haas (1977) „O niektorých otázkach očkovania“ („Praktický lekár“, str. 2972 z r. 1977) uvádza: „Či výskyt protilátok v sére v každom prípade poskytuje relevantnú informáciu o ochrannom efekte, je otázne, a minimálne otvorené.“ „Čitateľ musí vedieť, že mnohokrát na otázku, aký veľký je ochranný efekt očkovania a ako dlho pretrváva, nejestvuje spoľahlivá odpoveď!“ Zaočkovávanie všetkých detí sa prikazuje (alebo odporúča) aj z toho dôvodu, aby nedochádzalo k trápnym zisteniam, že pri výskyte epidémie, vo veľkej miere ochorejú zaočkované osoby a nezaočkované obstoja porovnateľne, či ešte lepšie. Štatistiky v tomto smere nie je záujem viesť, štatistické údaje sa vyskytnú len náhodne. Ak sú však k dispozícii, vyvolávajú veľa otázok. Napríklad pri epidémii mumpsu v švajčiarskom meste Altstätten v roku 1992/93 zo zaočkovaných detí ochorelo 33,3%, z nezaočkovaných 26% a z detí zaočkovaných dvakrát (ako sa očkuje aj u nás) ochoreli všetky (100%).
Okrem veľmi vážnych prípadov postihnutia po očkovaní s poškodením mozgu, duševnými poruchami, epilepsiou, ochrnutím alebo inými vážnymi nevyliečiteľnými poškodeniami, musia jestvovať aj medzistupne – ľahšie poškodenia. Napríklad takmer po všetkých očkovaniach môžu vzniknúť poruchy sluchu. Francúzsky lekár Calmer považuje očkovanie za dôvod neskoršie sa prejavujúcich poškodení psychického stavu a charakteru. Očkovanie charakterovo poškodilo celú generáciu. Očkovanie ovplyvňuje správanie, pričom jeho dôsledkom sú neistí, uzatvorení ľudia, bez záujmu o zmysluplné veci, prejavuje sa u nich strach. Pozorujú sa poruchy správania: nemotivovaná agresivita, hyperaktívne, nekontrolované správanie, poruchy koncentrácie, znížené alebo chýbajúce prahy zábran.
Očkovania nadmieru zaťažujú citlivý imunitný systém novorodenca. Očkovania nie sú tréningom imunity, ale dôvodom pre úplne rozvrátený imunitný systém. Inak je tomu pri prirodzenom prekonaní detských chorôb: Prekonané osýpky, mumps, ružienka poskytujú celoživotnú imunitu. Po osýpkach sa zlepšuje stav chronických alergických ochorení, ako ekzémy alebo astma. Ochorenie na detské choroby je súčasťou prirodzeného ekosystému, buduje imunitu, aktivuje celý imunitný systém. Neprekonanie chorôb môže spôsobiť nebezpečné oslabenie obranyschopnosti organizmu a možno umožnilo objaviť sa takým chorobám ako AIDS. Posun detských chorôb do vyššieho veku predstavuje riziko. Celoživotná imunita udávaná pri očkovaní, je len želaním, nie je preukázaná (o.i. očkovania jestvujú len 20-30 rokov). V Gambii sa vyničené osýpky vrátili s oveľa ťažším priebehom chorôb. V USA po 20-ročnej očkovacej kampani proti osýpkam znovu prepukla epidémia osýpok, pričom zaočkovaní a nezaočkovaní ochoreli v rovnakej miere. Žiadna zo štatistických kriviek výskytu chorôb a úmrtí na ne, uvedených v knihe „Očkovanie – Obchod so strachom“, nepreukazuje, že by bol človek očkovaním ochránený proti chorobe.
Dôležitou informáciou je tiež fakt, že v rôznych krajinách platia rôzne legislatívne predpisy pre očkovanie detí. Zatiaľ čo u nás je očkovanie povinné, vo väčšine pôvodných členských štátov EÚ (okrem Talianska) je len odporúčané – teda nepovinné. V Japonsku sa napríklad očkovanie povoľuje až po 2. roku života. Do 2. roku života sa totiž vyvíja nervová sústava a v tomto veku ešte nie je vybudovaný imunitný systém dieťaťa. Pritom väčšina vakcín zasahuje nervový systém a môže negatívne ovplyvniť jeho vývin. Faktom však je, že poškodenia mozgu spôsobené očkovaním do 3. roku nezanechávajú patologicko-anatomické stopy, ale len nepreukázateľné symptómy ochorenia mozgu. Vyvstáva otázka, či práve preto sa neočkuje tak skoro, aby prípadné poškodenia nezanechali dôkazné stopy. Pretože argument takého skorého očkovania, ktorý sa používal pred pol storočím, že deti do 2. roku lepšie znášajú očkovania, je dnes lekárskou vedou už prekonaný. Dnes sa už vie, že v tomto veku nie sú poškodenia očkovaním menej časté, sú len ťažšie rozpoznateľné.
