8. novembra 2009

Zamlčané tajomstvá polio vakcíny

/
11 mesiacov | 13+ rokov | 3 mesiace | 5 mesiacov | 5+ rokov | Dôchodcovia | Nežiaduce účinky | Odmietnutie očkovania | Povinné očkovanie | Povinné vakcíny

Kto spôsobil obrnu?

Pozoruhodnosti ochorenia, papierové víťazstvo a tragickú históriu polio vakcíny v USA nateraz vynecháme. Ak sa chcete dozvedieť viac o ochorení a jeho súčasnej vakcíne, pozrite si dokumenty Kolektívna imunita – mýty a fakty a Päť vakcín naraz (DTaP IPV Hib) – prvé rany vášmu dieťaťu.

V tomto článku sa pozrieme, čo polio vakcína spôsobila na Slovensku.

Na Slovensku bola vakcína proti detskej obrne zaradená do plošného očkovania detí v roku 1957. Pôvodne išlo o Salkovu inaktivovanú vakcínu. Jej nevýhodou bola náročná výroba, pri ktorej sa nie vždy podarilo dokonale vírus usmrtiť formaldehydom, a hrozila nákaza z vakcíny v ťažkej forme. V roku 1960 sa prešlo na Sabinovu živú vakcínu, ktorá sa považovala za lepšiu voľbu a bola zároveň lacnejšia. Rok 1960 bol zároveň rokom, kedy sa na Slovensku naposledy vyskytol posledný prípad „divokej“ obrny; všetky ďalšie prípady obrny od tohto roku boli spôsobené vakcínou (tzv. VAPP). Mnohí obyvatelia poznajú aspoň z videnia nejakého človeka pokrúteného obrnou, a tento obraz bol najlepším argumentom očkovania; paradoxne, málokto vie, že (okrem iných okolností spadajúcich pod celkom inú diagnózu detská mozgováobrna), aj vakcína mohla zapríčiniť toto postihnutie, a zriedkavo aj smrť.

Vakcína totiž obsahovala živý atenuovaný (oslabený) vírus, takže po zaočkovaní prebehla skutočná infekcia. U väčšiny detí slabá, ale u oslabených mohla mať tragické následky. Okrem toho, očkované dieťa šírilo 4-6 týždňov nákazu vo svojom okolí; táto vlastnosť vakcíny bola známa a považovala sa za „prospešnú“ pre udržanie imunity v populácii, ale samozrejme na to taktiež mohli doplatiť oslabení rodinní príslušníci, tehotné matky a ďalšie osoby v užšom kontakte.

Zahrávanie sa s ohňom. Mutácie

Polio vírus sa šíri najmä fekálno-orálnou cestou. Od roku 1970 preto prebiehali každoročné odbery vzoriek z kanalizácie, a niekoľkokrát bola zistená prítomnosť vakcínového vírusu. Stalo sa tak aj v roku 2003 vo Vrakuni, mestskej časti Bratislavy. V rámci ďalšieho šetrenia boli poliovírusy preukázané pri Skalici. Tieto odhalenia boli v európskom meradle škandalózne z toho dôvodu, že všetky zistené kmene vakcínových vírusov už boli nebezpečne zmutované – len veľmi málo sa líšili od divokých vírusov. Tieto zistenia mohli značiť, že vakcínový poliovírus sa vymkol z rúk, mutuje a mohol by sa začať nekontrolovateľne šíriť a spôsobovať skutočné epidémie. Takéto „vakcínové epidémie“ sa totiž vyskytli v mnohých krajinách (Bielorusko 1965–6, Kanada 1966–8, Egypt 1983–93, Španielsko 2000–1, Filipíny 2001, Madagaskar 2001–2, Haiti 2002, Nigéria 2005, Čína 2006).

V Skalici sa okamžite prestala používať živá vakcína, avšak na Slovensku sa plošne povinne očkovala ešte v roku 2005, čo bol možno európsky unikát.

Živá vakcína bola potom nahradená inaktivovanou vakcínou, ktorá sa podávala v kombinovanej injekcii s ďalšími vakcínami. Bol to zaiste krok vpred, ale ani o inaktivovanej vakcíne sa nedá povedať, že by bola neškodná alebo úplne bezpečná.

Iróniou je, že ešte v roku 2005 bola živá „lyžičková“ vakcína oficiálne „výborná“ a „povinná“ pre naše deti, a 19.12.2007 ju člen vakcinačnej komisie, prof. Dluholucký, označuje v stanovisku pre NRSR ako „neprijateľnú z celosvetového hľadiska“.

SV40 a rakovina

Poliovírus nebol jediný, ktorý sa vymkol spod kontroly. Vakcína mala aj ďalšie „špinavé tajomstvo“, omnoho zákernejšie a hanebnejšie.

Výroba polio vakcíny bola zo začiatku dlho neúspešná, až kým nedošlo k objavu, že vírus je možné množiť na opičích obličkách. Už v začiatkoch výroby Sabinovej vakcíny však výskumníci prišli na to, že vo vakcíne je aj plno neželaných hostí – opičích vírusov pochádzajúcich z onoho podivného „výrobného média“. Označovali ich SV (simian virus) a prideľovali im čísla. Väčšina sa považovala za málo škodlivé pre človeka, ale vírus s poradovým číslom 40, objavený v roku 1958 u opíc a v roku 1960 v polio vakcínach, bol zjavne iný prípad: experimenty už v roku 1961 ukázali, že zaočkované zvieratá dostávali niektoré formy rakoviny. SV40 bol voči inaktivácii formaldehydom ešte odolnejší než poliovírus a nedarilo sa ho odstrániť. Prvé správy o jeho nebezpečnosti však boli ututlané.

Nebezpečnosť vírusu SV40 sa dlhé roky prehliadala a jeho prítomnosť v jednotlivých výrobných sériách vakcíny sa (radšej) nesledovala a pred verejnosťou zamlčovala. Avšak vírus bol opakovane zistený v niektorých typoch nádorov a desiatky štúdií dnes podávajú dôkazy, že pravdepodobne za ne aj zodpovedá: ide o niektoré typy rakoviny mozgu a centrálneho nervového systému, mezotelióm, rakovinu kostí (osteosarkóm), lymfatického systému (ne-Hodgkinov lymfóm) a pľúc. SV40 je tzv. pomalý vírus a môže skryte pôsobiť aj desaťročia od doby infekcie (očkovania).

Počet infikovaných ľudí celosvetovo sa odhaduje na desiatky až stovky miliónov. Pre nás je samozrejme dôležité, či boli kontaminované aj vakcíny používané na Slovensku. Odpoveď je zložitá, pretože samozrejme neboli preskúmané vzorky všetkých ročníkov a výrobných sérií vakcíny. Potvrdilo sa však, že prinajmenšom niektoré série sovietskej vakcíny používanej celoplošne vo Východnom bloku od roku 1960 boli kontaminované; kontaminované boli totiž všetky tri dochované vzorky z tých čias. Kontaminované vakcíny sa dokonca mohli používať ešte v 80. rokoch, pretože ani ruská metóda inaktivácie vírusu chloridom horečnatým nebola spoľahlivá. Až v roku 1981 sa začali dovážať vakcíny WHO bez kontaminácie SV40. Ruská vakcína sa používala vo vyše 100 krajinách sveta.

Druhou logickou otázkou je, či aj v dnešnej dobe môžu byť niektorí ľudia infikovaní a teda potenciálne ohrození následkami tohto vírusu. Odpoveď je šokujúca: áno. Podľa nameraných protilátok, v Maďarsku sa s týmto vírusom stretlo 1,3-8,7% populácie, v Čechách 1-4%. Niektoré vekové skupiny boli infikované až v miere 15,6% v Maďarsku a 8,3% v Čechách. Môžeme s vysokou pravdepodobnosťou predpokladať, že situácia na Slovensku bude zrejme podobná.

Druhým šokujúcim zistením je, že infikovaní boli v rovnakej miere ľudia, ktorí neboli očkovaní polio vakcínou, alebo dostali sériu vakcíny bez kontaminácie. Z toho vyplýva, že vírus sa už zrejme samostatne šíri v populácii. Pravdepodobnou cestou je vnútromaternicový prenos z matky na dieťa, a sexuálny styk. U detí, ktoré sa narodili matkám infikovaným kontaminovanou vakcínou, je riziko rakoviny 13x vyššie.

SIV/HIV a iné

Ďalším „špinavým tajomstvom“ bola kontaminácia vírusom SIV, ktorý taktiež pochádza z opíc, na ktorých sa vakcína pestovala. SIV je na nerozoznanie od HIV a bol preukázaný aj v obličkách laboratórnych opíc; obličky sú pritom „materiálom“ pre výrobu polio vakcín. Možno si spomeniete, že jednou z hlavých teórií vzniku AIDS je, že opičí vírus SIV sa preniesol na človeka, „pravdepodobne pohryzením“. Je šokujúce, že sa stále prehliada omnoho pravdepodobnejší a do očí bijúci spôsob tak rýchleho rozšírenia ochorenia, ktorým je nakazenie stámiliónov ľudí infikovaným opičím materiálom – polio vakcínami. V rokoch 1957-1960 bolo očkovaných 325000 detí v rovníkovej Afrike (Belgické Kongo, Rwanda, Burundi) v rámci pokusov Dr. Koprowskej, vrátane 75000 detí z Leopoldville v Belgickom Kongu (dnes Kinshasa, Zaire). Dr. Sabin, autor vakcíny, oznámil v roku 1959, že vakcíny použité v týchto pokusoch boli kontaminované „neznámym vírusom ničiacim bunky“. V roku 1986, keď sa začalo pátranie po pôvode vírusu HIV, sa zistilo, že najstaršia krvná vzorka s preukázaným vírusom HIV pochádza z roku 1959 z Leopoldville… Najväčší výskyt AIDS sa následne preukázal práve v Belgickom Kongu, Rwande a Burundi.

Autority odmietajú preskúmať existujúce vzorky vakcín z tých čias, pretože „je ich málo a minuli by sa“ a pôvod AIDS „už nie je vedecky zaujímavý“.

Opice a iné zvieratá, používané na produkciu vakcín, sú rezervoárom tisícov rôznych vírusov, ktoré sa môžu dostávať do vakcín. RSV, arbovírusy, LCM, B-vírus, penový vírus a iné. Je neznáme, čo tieto vírusy môžu spôsobiť, už spôsobili a ešte len spôsobia, a koľkí ľudia boli a budú nimi infikovaní prostredníctvom poliovakcín alebo iných vakcín. Dr. Urnowski konštatuje: „zahrávame sa s prírodou a pykáme za to.“

Úplne zbytočné trápenie

Už vyššieuvedené informácie ukazujú, že polio vakcína, pýcha legiend o úlohe očkovania v eliminácii infekčných ochorení, má svoju odpornú, zamlčovanú stránku, a na svojom konte nezistiteľný počet obetí. Je zároveň mementom, že akokoľvek sa medicína tvári suverénne, vždy bola, je, a aj bude omylná, a preto je naliehavé, aby bolo trvale zaručené právo na slobodnú voľbu každého človeka vo veci očkovania, a zdravotnej starostlivosti v širšom zmysle.

Nasledujúce informácie sú rovnako všeobecne neznáme, a ukazujú, že celá bolestivá história obrny a jej vakcíny bola možno úplne zbytočná. Tvrdenie o neliečiteľnosti obrny je zrejme nepravdivé.

Už v roku 1937 publikoval Jungeblut vedecké články o tom, ako sa mu v niektorých prípadoch podarilo pomocou injekčného vitamínu C zmierniť priebeh obrny u pokusných opíc. Sabin, autor živej vakcíny, čoskoro oznámil, že Jungeblutove výsledky sa mu nepodarilo zopakovať. Sabin po vedeckej stránke zlyhal, pretože ani v náznakoch nedodržal Jungeblutovu metodiku – použil podstatne menšie dávky vitamínu, väčšie množstvá vírusu, prudší spôsob infekcie a liečbu odkladal až do jej plného prepuknutia. Avšak správa o „neúčinnosti“ vitamínovej liečby sa rýchlo rozšírila a úplne pochovala výskum v tejto oblasti.

Jungeblutove publikácie však neunikli úplne pozornosti. 10. júna 1949 sa konalo výročné zasadnutie Americkej lekárskej asociácie v Atlantic City, New Jersey, kde sa zišli lekári, vedecké kapacity a vládni predstavitelia, aby riešili problém polio. V panelovej diskusii vystúpil neznámy lekár Frederick R. Klenner, špecialista na hrudné ochorenia, a stručne a vecne upozornil, že polio je možné vyliečiť vysokými častými injekčnými dávkami vitamínu C (každé 2-4 hodiny, súhrnne 6-20 gramov denne) a že túto metódu s úspechom využívajú na jeho klinike. Jeho publikácie v lekárskej literatúre obsahovali podrobnú metodiku, vrátane opisu liečby desiatok pacientov počas polio epidémie v Južnej Karolíne. Klenner neskôr preskúmal možnosti takejto liečby u ďalších infekčných ochorení, vrátane hepatitídy, vírusového zápalu pľúc, osýpok, mumpsu, rubeoly, mononukleózy, tetanu a iných. Metodiku naďalej zdokonaľoval a postupne publikoval v lekárskej literatúre spolu 28 mimoriadne zaujímavých článkov na túto tému.

Nikto z kompetentných sa o lacnú a účinnú liečebnú metódu nezaujímal, hoci na výskum polio problému boli vyčlenené takmer nevyčerpateľné financie. Toto konštatovanie je stále platné aj s odstupom 60 rokov.

Zdroje