späť

Neurologické následky vakcín Infanrix Hexa a Prevenar

Veronika z Košíc

3. marec 2011

Som mamou dvoch detí a, bohužiaľ, musím aj ja napísať, že máme s očkovaním negatívne skúsenosti. Synček sa narodil mierne nedonosený v 37. týždni tehotenstva s pôrodnou hmotnosťou 2330g. Dlho sme sa trápili s novorodeneckou žltačkou, výsledky bilirubínu mal v norme až v 8. týždni života. Aj napriek tomu všetkému bol v pôrodnici na 6.deň zaočkovaný proti TBC, ďalšie očkovanie mal ako ostatné deti. Pediatrička ma navyše presvedčila, že ako nedonosený môže byť náchylnejší na ochorenia, nech ho dám zaočkovať aj proti pneumokokom. Moje informácie o očkovaní boli vtedy čerpané len z časopisov typu Mama a ja, myslela som si, že robím pre syna to najlepšie. V 12.týždňoch dostal dávku Hexavakcíny a Prevenaru. Cestou domov od lekárky zaspal v kočiari, no keď sa doma zobudil, začal veľmi plakať. Nedokázalo ho upokojiť nič, ani nosenie na rukách či dojčenie. Vystúpila mu aj teplota a aj po zmiernení niekoľkohodinového plaču bol stále nespokojný. Nespokojnosť pokračovala aj ďalšie dni a zhruba 10 dní od očkovania začal robiť zvláštne mostíky. Zakláňal hlavičku a pätičkami sa zapieral o posteľ. Bolo to moje prvé dieťa, netušila som, čo to znamená. Zhodou okolností sme kvôli jeho nedonosenosti boli v týchto dňoch na neurologickom vyšetrení a neurologička si tieto jeho „mostíky“ hneď všimla. Vtedy mi ešte súvislosť s očkovaním nenapadla, vedela som jej len povedať, že to robí niekoľko dní. Terapia bola dávať do klbôčka, nedávať na bruško. Stav sa mu naozaj po niekoľkých týždňoch zlepšil a na všetko sme pomaly zabudli. Akurát jazva po TBC očkovaní sa mu nehojila, stále tak mal nejaký hnis, aj keď to nebolo nijako veľké a pediatrička nás vždy upokojovala, že sú aj deti, ktoré majú oveľa horšie jazvy ako náš syn.

Úplné vytriezvenie z dôvery v očkovanie nastalo po tom, ako sme dali zaočkovať naše druhé dieťa. Dcérka dostala dávku Hexavakcíny a Prevenaru vo veku 4 a pol mesiaca. V deň očkovania mala horúčku 38,8 a hnačku. Na ďalší deň už ale bola v poriadku a aj by sme boli na očkovanie zabudli, keby na 3. deň nezačala aj ona robiť tie isté čudné mostíky ako syn. Súčasne bola dosť nervózna, dokonca aj pri dojčení sa stále vzpierala. Najhoršie však bolo, že sa prestala pretáčať. Stále sa len zakláňala dozadu, nožičky dvihla hore len občas, aj to nie nadlho. Bolo strašné sledovať ju, ako sa trápi, ako nedokáže dosiahnuť na hračku, za ktorou sa už vedela otočiť. Hneď som ju začala dávať do klbôčka a môžem povedať, že teraz po dvoch mesiacoch už vyzerá byť v poriadku. Náš príbeh sa teda končí dobre a verím, že to tak zostane. Ale stále sa obávam, že ak bola reakcia takáto a prejavila sa aj navonok, či niečo v tých malých telíčkach neostalo a nevypukne to neskôr. A stále neviem, čo sa vlastne vtedy, keď tie mostíky začali robiť, v nich odohrávalo. Veľmi si vyčítam, že som verila reklamám v časopisoch pre mamičky a nezisťovala si viac informácií z ďalších zdrojov a oveľa skôr. Teraz to už nezmením, viem však, že moje deti už očkované nebudú.

Veronika z Košíc



RizikaOckovania.sk
kontakt@rizikaockovania.sk