späť

Zástavy dýchania po hexavakcíne a pretrvávajúci kašeľ po očkovaní proti TBC

21. apríl 2008

Som matka dvoch krásnych detí, pre ktoré by som urobila všetko na svete. Moja dcéra má dnes takmer tri roky a syn osem mesiacov. Ako prvorodička som sa cítila hrozne neskúsená, bola som veľmi pozorná, takmer precitlivená. Myslela som si, že všetko robím správne a keď prišlo na očkovanie mojej dcéry, ani mi nenapadlo pochybovať o jeho pozitívnom účinku. Ako každá mamička, zobrala som svoje malé dieťatko a zaniesla ho k svojej doktorke na povinné očkovanie. Samozrejme hexavakcínou. S manželom sme totiž rozhodli, že nebudeme nášmu miláčikovi robiť ťažkosti a nedovolíme ho pichať viackrát, keď môže všetky dávky dostať v jednej injekcii. Koniec-koncov ospevovanie tejto vakcíny našou doktorkou nemalo konca kraja – teda kto by pochyboval. Za hexavakcínu sme vtedy ochotne zaplatili takmer 3000,- Sk (ako napokon aj za ďalšie dve). Ako čerstvá mamička, zhostiac sa svojej novej životnej roly s plnou zodpovednosťou a s presvedčením, že pre svoje dieťa robím to najlepšie, dovolila som mu jedným vpichom vpustiť do tela hneď šesť chorôb. Zaplatila som za to dokopy takmer 10.000,- Sk a keď som po vakcinácii niesla svoje dieťa v náručí plačúce z ordinácie, nezabudla som samozrejme ešte z dvier zakričať doktorke „Dovidenia p. doktorka a ďakujeme“. Bola som predsa zodpovedná a dokonalá mamička. No dcérka po každej vakcinácii veľmi plakala, bola nespokojná a mala horúčky. V prvom roku života mala 4 krát zástavu dýchania. Dnes má takmer tri roky a je v jednom kuse chorá. A vtedy začali moje pochybnosti.

Teraz už mám deti dve. Mojich miláčikov, za ktorých by som dala aj život. Ako druhorodička som však skúsenejšia, obozretnejšia a hlavne som si plne vedomá nielen svojich povinností, ale aj práv, ktoré mám. Z toho dôvodu som si syna po narodení nepustila ani na minútu z rúk. Už v pôrodnici ma považovali za čudáčku, keď som si na vyšetrenia nosila dieťa sama a nie sestrička ako ostatným rodičkám. Vždy som bola pri ňom a bez mojej prítomnosti ho nesmeli ani odvážiť, ani zmerať a už vôbec nie odoberať krv alebo inak bolestivo zasahovať do jeho tela. Plne som ho dojčila od jeho narodenia a nedovolila som mu dať ani jeden príkrm, žiadnu glukózu ani umelé mlieko. Aj keď som po pôrode ležala 24 hodín na pooperačke, dovtedy som si pýtala svoje dieťa na dojčenie, až kým mi ho nedoniesli z novorodeneckého až ku mne. Keď som potom pri prepúšťaní z nemocnice odmietla syna zaočkovať proti TBC, nikomu som neprišla divná, pretože som v ich očiach už divná bola. Aj keď ja tvrdím, že som robila len to, na čo som mala ako matka právo. Neviem si predstaviť, že by moje dieťa plakalo na novorodeneckom v postieľke, kým by mu sestrička nepriniesla vo fľaši umelé mlieko, zatiaľ čo ja by som o pár dverí ďalej spala sama v posteli, pretože si podľa slov sestričky musím po pôrode oddýchnuť.

Očkovanie na TBC nám nakoniec po mojom naliehaní presunuli až o 5 týždňov. Nebol teda očkovaný na štvrtý deň ako iné deti, ale až v piatom týždni. No aj tak to nie je bez následkov. Samozrejme sa doteraz nenašla ani jedna lekárka (okrem homeopatky), ktorá by naše následné zdravotné problémy spájala s očkovaním na TBC. Synček na očkovanie zle reagoval, ranka mu hnisala nepretržite cca 4 mesiace a pár mesiacov po očkovaní začal mať opakované bronchytídy so stiahnutými prieduškami. Je neustále zahlienený, stále kašle a hustým hnisom sa niekedy až dusí. Na začiatku naša lekárka chcela vyriešiť náš problém bez antibiotík, no nakoniec ich nasadila. A nie jedny – keď nezabral jeden liek, dala o týždeň druhý. Na chvíľu kašeľ ustúpil, no po niekoľkých týždňoch bol späť. Po tretej alebo štvrtej takejto bronchytíde a toľkých antibiotikách v krátkom čase, rozhodla sa nás lekárka odoslať na detské oddelenie do nemocnice, kde pod lekárskym dozorom začali môjmu synčekovi podávať sprejovú liečbu (okrem iného aj kortikoidy) a inhalácie. Opäť som bola za divnú, lebo som opäť lekárom nedovolila bez môjho súhlasu s mojím synom nič urobiť. Bola som pri každom odbere i pri každom nazretí do krku. Bolo mi jedno, čo si všetci myslia. Hlavne, že som pri ňom a on to cíti. Po pobyte v nemocnici lekári náš problém uzavreli ako alergiu a to napriek tomu, že všetky vyšetrenia boli negatívne a ukazovatele alergie v krvi nízke. Nasledovala dlhodobá sprejová liečba. Alergologička nám predpísala ďalšie spreje (cca na 300 vstrekov), ktoré keď dôjdu, tak nám naša obvodná lekárka jednoducho predpíše ďalšie. Nevedela som sa s tým zmieriť a tak som navštívila homeopatku. Tá nielen že mi dala za pravdu, že to spojitosť s očkovaním môže mať, ale dala nám lieky, po ktorých to okamžite prešlo a až do včerajška sme mali pokoj. Teraz je to tu späť.

Syn má dnes 8 mesiacov a doteraz už viac vakcín nedostal. Po dlhom zvažovaní sme sa s manželom rozhodli, že urobíme všetko preto, aby sme povinné očkovanie čo najviac oddialili. Dokedy sa nám podarí tento stav udržať, neviem, no sme pripravení za to bojovať.

RizikaOckovania.sk
kontakt@rizikaockovania.sk